Z mojich predchádzajúcich skúsenosti mi stále viac a viac vychádzalo, že dnešný svet je veľmi uponáhľaný. Nie nadarmo nám všetci počas školy vravia, veď počkaj keď doštuduješ, len vtedy sa ti začne ozajstný život. Neviem, či by som to pomenovala zrovna ozajstný život, ale študenti po promovaní dostanú poriadnu ľadovú sprchu. Väčšina počas najbližších pracovných rokov zaspáva s myšlienkami na sladké študentské časy. Priznávam, že aj keď pracovný život nebol úplne presne taký, ako som si ho vysnívala, do školy by som sa nevrátila. Takže som zastala na križovatke myšlienok. Škola ma už neláka. Som rada, že mám po nej. No ani v tom pracovnom živote to nie je ono. Viete kde sa najlepšie nad takýmito vecami rozmýšľa, a kde si najlepšie prečistíte myšlienky? No predsa v prírode, teda aspoň pre mňa to vždy fungovalo. Prichádzajú najlepšie nápady, lepšie sa rozmýšľa nad problémami… Čistý vzduch a chôdza. Začínam chápať prečo majú vysokopostavení manažéri obrovské kancelárie. Keď už nie sú v prírode, môžu sa aspoň prechádzať.
Po odchode z práce som sa tešila ako budem oddychovať a nič nebudem musieť robiť. To nič nerobenie mi dlho nevydržalo a ja som začala pobehovať zo strany na stranu. Teda nie úplne doslovne, iba v mojich myšlienkach behala som a snažila som sa prísť na to, čo ďalej. Vylihovať rok po skončení školy? Veď to je hanba. No nápad neprichádzal a neprichádzal. Nepomáhalo mi nič a čím viac som sa nad tým zamýšľala, tým viac som sa strácala. Stále som vedela len jedno. Nech je práca v cestovnom ruchu akokoľvek ťažká, chcem sa k nej vrátiť.
Jeden letný víkend nás ocino spolu s celou našou rodinkou zobral na výlet. Do prírody. Aby sme sa trošku vyvetrali, prišli na iné myšlienky. Všetci sme sa čudovali, prečo vybral práve Čierny Balog. Zaviedol nás k lyžiarskemu svahu. To miesto bolo niečím magické, taký kľud a pokoj. Pobyt tu, by sa mal predpisovať ako digitálny detox. Nikdy by som nepovedala, že takéto kľudné miesto nájdeme len pár metrov od ľudí. Miesto výletu ocino vybral parádne. Dokonca aj moje myšlienky plné hľadania odpovede ako ďalej, sa na chvíľku upokojili. To som ešte ani netušila, čo nás bude čakať. Po obede sa začal ocino nápadne usmievať. Začalo mi biť srdce, ako keby som vedela, čo povie. Dostal ponuku na odkúpenie pozemkov hneď pri svahu, na ktorých by mali stáť tri chaty na prenájom. Zobral nás na výlet len preto, aby zistil, čo si o mieste budeme myslieť. Že mi bilo predtým srdce rýchlo? V tom momente sa mi asi na chvíľku zastavilo. Zrazu sa všetky myšlienky usporiadali a mne bolo všetko jasné. Splní sa mi sen! Sen, ktorý sa staval rokmi ako skladačka a tú najdôležitejšiu poslednú tehličku mu dali moji rodičia. Doteraz si pamätám ocinovu vetu: “Ale starať sa o to budeš ty!” Možno doteraz obidvaja ani netušia ako mi táto veta zmenila život. Zmätená hlavička, ktorá toho chcela v živote toľko dosiahnuť ale nevedela, na ktorý smer sa má pohnúť, mala zrazu svoj cieľ.
Tak sme sa do toho pustili. Bolo leto minulého roku a my sme vykopávali prvé základy. Stavba napredovala raketovou rýchlosťou. Dúfali sme, že stihneme ešte jarné prázdniny tohto roku. Keďže zima na Horehroní veľmi rada prekvapí, prekvapila aj nás a od novembra sme sa nemohli pohnúť. Tak si naše chalúpky oddychovali a prečkali prvú zimu bez hostí. Mamina sa celý rok venovala interiérovému dizajnu. Všetky webové stránky predávajúce nábytok a interiérové doplnky, by jej mohli dať diplom za návštevnosť. Keď sa rozpustil posledný sneh a neprekvapila nás už ani poľadovica, stavba mohla pokračovať. Ocino sa do toho obul a na stavbe sa začalo zase poriadne makať. Stále sme si dávali nové dátumy, kedy už určite bude všetko hotové. No udalosti sa niekedy nedajú ovplyvniť ani naplánovať.
Chatky samé zvládli zimu a vyskúšali si aj leto. Viedli si super a všetko zvládli na jednotku. Mám však pocit, že im chýbal smiech a zážitky návštevníkov. Ja som sa snažila celý čas pomáhať ako som vedela, ale predsa len nebola to veľmi moja parketa. Tak som s nedočkavosťou čakala, kedy budem môcť začať plniť svoju úlohu aj ja. Ešte nie sme vo finále, ale už sa k nemu veľmi približujeme. Je to ako v tej hre teplo zima, kde so zaviazanými očami hľadáte skrytú vec a druhý človek Vás naviguje len slovami: zima, zima ,teplo, teplooo, teplejšie ,horíííííš. No a ja horím nedočkavosťou, kedy budem môcť privítať našich prvých hostí. Kedy Vás budem môcť privítať u nás. Kedy si budete môcť prísť oddýchnuť a načerpať novú energiu medzi kopce Horehronia.
